Už niekoľko týždňov mám to potešenie stretávať sa Vašimi kolegami

Už niekoľko týždňov mám to potešenie stretávať sa Vašimi kolegami a aj s Vami osobne v ŠNOP a neustále nadobúdam intenzívnejší pocit o ktorý sa chcem podeliť.

Najprv musím povedať, že z duše neznášam nemocnice a pobyt v nich vyvoláva vo mne psychickú traumu. Žiaľ, musel som to absolvovať vo viacerých nemocniciach na Slovensku a všade som mal pocit čiarového kódu. Zaniklo tam, že aj paciet je človek a nie len bezmocné číslo, ktoré stále niečím otravuje. Nie som kompetentný súdiť ale, myslím si, že aj toto je jedna z príčin môjho súčasného stavu.

V podobnom rozpoložení som sa vybral do ŠNOP. Prvý kontakt so setričkami a najmä lekárkou, ktorá ma prijímala, sa mi javil ako zázrak. Zrazu som vôbec nemal pocit že svojimi otázkami (často naivnými) niekoho otravujem v jeho práci. Prvý balzam na dušu.

Zvlášť sa chcem poďakovať sestričkám, ktoré sa starajú o sanitárne práce. Pri mojom fyzickom obmedzení som bol na nich odkázaný. Druhý balzam na dušu.

Takto by som mohol pokračovať ďalej ale nechcem z toho robiť román. Celý tím na lôžkovom oddelení – a tiež každý s kým som mal v ŠNOP to potešenie sa stretnúť -  môže slúžiť ako benchmarking slovenského zdravorníctva.

Keď už hovorím o balzame na dušu musím spomenúť aj partiu z rehabilitácie. Už počas pobytu na lôžkovom oddelení, ako aj teraz keď pokračujem ambulantne, sú mojim veľkým zdrojom nádeje. Človek v situácii keď si myslí, že život už nemá zmysel nemôže dostať viac.

Takže aj keď z duše neznášam nemocnice, ŠNOP je jediná kde sa rád vrátim. Pre ten balzam na dušu.

Ďakujem